Choď na obsah Choď na menu
 


„Prečo na Slovensku neexistuje ľavicová inteligencia?“

 

Takúto otázku dostávam v posledných dňoch pomerne často. Po štyroch rokoch vlády strany so sociálnodemokratickou nálepkou si ľudia asi uvedomujú, že tu vlastne neexistovalo prepojenie politiky s nejakým intelektuálnym zázemím.

 Na Slovensku je to vôbec ťažké s intelektuálmi. Public intellectual v západnom slova zmysle tu neexistuje. Chýbajú ľudia so širokou škálou vedomostí relevantných pre verejnú politiku, ktorí by logicky a pútavo komunikovali a mali prirodzenú autoritu. Teda niečo ako dlho predstavoval Walter Lippmann v Spojených štátoch, Raymond Aron vo Francúzsku, či predstavuje Jürgen Habermas v Nemecku. To sú, pravda, len typické, populárne príklady, ale neexistujú ani variácie a odtiene.

Na druhej strane, áno, medzi intelektuálnou prácou kruhov, ktoré sa označujú za ľavicu a pravicou je určitý rozdiel. Existuje niekoľko centier, ktoré presadzujú „trh", „výber", privatizáciu. Sú zapojené do medzinárodných sietí. Propagujú autorov typu Hayek a Friedman. Ale majú aj určitý technokratický rozmer - slúžia ako fórum, kde sa diskutuje o konkrétnych politických mechanizmoch a inštitucionálnych usporiadaniach. Zhromažďujú dáta, produkujú ucelené texty na konkrétne témy verejnej politiky, vo verejnej sfére presadzujú určitý politický jazyk.

Na ľavici je skôr pusto. Píšu sa unavené články, ktoré buď niekoho osobne napádajú alebo používajú tie najzjednodušujúcejšie kauzálne mechanizmy, kde je na jednej strane imanentné zlo a na druhej obeť . Všetko je to tisíckrát prežuté a uzavreté do seba.

 Prečo je to tak?

V zásade sú tu tri príčiny. Po prvé, pravica má lepšiu materiálnu základňu. „Trhové" riešenia presadzuje nielen celý rad explicitne ideologických amerických inštútov s celosvetovým dosahom (Cato Institute, Heritage Foundation), ale veľký počet menej okato ideologických inštitúcií, ako Medzinárodný republikánsky inštitút (IRI) a podobne. Priamo aj nepriamo dotujú tie ideologicky „správne" aktivity. Navyše existuje tesné prepojenie medzi ideológiou a biznisom. Ak sa angažujete ideologicky, máte tiež podporu firiem a osobnú výhodu v tom, že sa pomerne ľahko zamestnáte.

To nie je len záležitosť Slovenska. Ešte vypuklejšie je to v Česku, kde „analytici" finančných inštitúcií ako Pavel Kohout (kedysi PPF) či David Marek (Patria Finance) robia ideológiu. Bývalý minister Vladimír Dlouhý, v 90. rokoch jeden z najvýraznejších „protrhových" ideológov, dodnes šokuje tým, že v rozhovoroch ukazuje, ako vlastne nevie nič o ničom. Ale je šéfom pobočky Goldman Sachs v ČR a určite si nežije zle.

Pravica pomerne ľahko rozposiela ľudí kade-tade po zahraničí na rôzne školenia, letné semináre či tance okolo spoločného ideologického ohňa typu konferencie Montpelerinskej spoločnosti. Nie je problém na Slovensko pozývať celebrity, ovenčené významnými akademickými titulmi, ktoré chodia po svete a propagujú privatizáciu či lásku k maloburžoáznemu pohľadu na svet.

Po druhé, ľavica to má vôbec ideovo v postkomunistickom priestore zložité. Nemôže sa opierať o tradície vyplývajúce z triedneho boja a o ustálenosť štruktúr a členstva. V podstate je stále tlačená do určitej konzervatívnej pozície, do obhajoby veľmi neurčitých „sociálnych výdobytkov", do toho, aby pôsobila ako brzda zmien. V takejto situácii treba byť značne inovatívny. Inak sa nejaká „ľavicovosť" či „sociálnosť" ľahko zvrháva do reakcionárskych postojov, do pudového odporu voči neznámemu jazyku, ľuďom, myšlienkam.

Po tretie, je to vec tvorby štruktúr. Na Slovensku „ľavica" vyrastala do značnej miery z detí funkcionárov strany, z radostných bývalých pionierov či szmákov. Je to rozdiel napríklad oproti Česku, kde pomáhali sociálnu demokraciu priamo alebo nepriamo obnovovať emigranti, navyše tu bola síca dávna, ale inšpirujúca predvojnová história strany.

Tieto tri prekážky samé osebe nie sú vážne, ale spolu tvoria určitý bludný kruh, ktorý treba aspoň na jednom mieste raz preseknúť.

 Pravicové think-tanky

Takže ako momentálne vyzerá súťaž politických myšlienok? Na pravici existuje hneď niekoľko pomerne aktívnych centier. Je tu inštitút INEKO. Ten sa najviac podobá nejakému neidologickému výskumnému (mini) inštitútu, zameranému najmä na technokratické výstupy. A v tomto robí kus dobrej práce.

Tá ideologickosť tu ale je, a preráža nielen tam, kde to je produktívne. Prejavuje sa okrem obsahu aj napríklad personálnymi prepojeniami. INEKO malo napríklad celkom zaujímavý projekt HESO, kde mal panel odborníkov hodnotiť ekonomické a sociálne opatrenia vlády. Projekt bol robený dosť poctivo a poskytoval veľmi peknú šancu na kontinuálny monitoring vládnej politiky. Bohužiaľ, väčšinu oslovených „odborníkov" vôbec nezaujímal technický rozbor daných tém. Komentovali, často veľmi primitívnym jazykom, čo všetko je v štáte zlé, s podtónom, že zlé je všetko „socialistické".

Potom je tu niekoľo o dosť explicitnejšie propagandistických inštitútov. Dlhé roky dominovala Nadácia F. A. Hayeka, dnes médiá milujú najmä s Pentou prepojený INESS.

Oveľa viac technicky zameraný je Health Policy Institute, škodoradostne občas nazývaný aj Health Penta Institute. Pokrývajú zdravotnícku problematiku a dosť profesionálne. Práca je pomerne technická, často s čiastočne nezávislou oponentúrou.Na druhej strane fakty sa interpretujú pomerne manipulatívne, aby bolo jasné, ktoré riešenia sú jedine správne.

Do tohto okruhu treba čiastočne zaradiť aj zdanlivo neideologické inštitúcie typu Nadácia Pontis, Transparency International a podobne. Pohybujú sa okolo nich ľudia, ktorí zdieľajú určitý „americký" (v zmysle americkými mocenskými špičkami preferovaný) pohľad na svet, personálne sú prepojené s pravým spektrom.

 Ľavicová odpoveď

A druhá strana? Smer má vytvorený inštitút ASA (Analýzy-Stratégie-Alternatívy). Pohľad na webstránku je tragikomický. Pod honosne znejúcou záložkou Odborné kolégiá sa skrýva úctyhodný zoznam. Ale ďalej, ako po zoznam sa už nepreklikáte. Samozrejme, žiadne kolégiá v reále neexistujú. Čo takto si pozrieť nejaké Analýzy? Hm, sú tu tri texty. Sumár štatistiky príjmov domácností z údajov ŠÚ SR. A dva texty od Ľuboša Blahu z roku 2006, jeden oslavuje nástup Smeru, druhý zdupáva pod zem predošlú vládu.

ASA po celý čas svojho fungovania nerobí nič iné okrem organizovania občasných prednášok a diskusií. V poslednom čase spája sily s iným diskusným klubom, Klubom Nového slova. Úprimne povedané, tieto diskusie sú neuveriteľne tristné. Vojdete do miestnosti, kde sedí 30-40 ľudí s vekovým priemerom 70 rokov - a to teraz, bohužiaľ, nepreháňam. Diskusie sú v štýle „dobre to táto vláda tým Maďarom povedala... veď toto, nie je možné, aby si tu médiá len do svojho vlastného... teda, sú aj dobrí novinári... ide predsa o ľudí". S výnimkou, ak sa podarí zorganizovať niečo, kam prídu aj „mladí", ako napríklad minuloročnú diskusiu o budúcnosti ľavice. Potom je to rovnaká úroveň diskusie, len vekový priemer je nižší.

Najaktívnejšia je asi slovenská pobočka Friedrich Ebert Stiftung, veď má peniaze z nemeckej centrály. Ale opäť ide len o organizovanie rozvláčnych diskusií.

Brigita Schmögnerová kedysi založila Proforum, ale to je tiež diskusné fórum, ktoré teraz svoje aktivity spája s Ebertom.

Okrem toho sa diskusie sústreďujú najmä okolo časopisu Slovo. Je to pokračovateľ Nového slova, časopisu s vcelkou úctyhodnou históriou, ktorý ale koncom 90. rokov prestal vychádzať. Najnovšie tiež okolo portálu JeToTak.sk. Slovo je už niekoľko mesiacov pod nadvládou smerákov, takže mládež sa dnes sústreďuje najmä okolo spomínaného JeToTak.

Mimochodom, humorná vsuvka: ak už spomíname Smer, má nejaké ideové periodikum? Podľa mňa ideovú podstatu Smeru celkom dobre reprezentuje Literárny týždenník (veď bol aj na slovenské pomery relatívne štedro podporovaný Maďaričovým ministerstvom kultúry). Čo sa Smeru týka, ak odlepíme sociálnodemokratickú nálepku strany, vidíme špecifickú zmes sociálneho konzervativizmu.  A neostrý, ufrázovaný jazyk niekdajšej socialistickej nomenklatúry, upotené reakcionárstvo voči veľkému svetu, mimoriadne agresívne naladenie, to všetko ponúka aj spomínaný časopis. A bizarné, bizarné texty. Marián Tkáč dokazuje, že Slovania dokázali tráviť mlieko skôr ako ostatné etnické rodiny. A poznali písmo pred Feničanmi!!! Kto neverí, nie je Slovák. Oplatí sa týmto plátkom si občas pre zábavu zalistovať...

Pravdaže, nechcem tvrdiť, že vo výstupe spomínaných centier, diskusných klubov a médií sa nenájde vôbec nič, čo by stálo za pozornosť. Sú tu svetlé chvíľky, ASA má občas zaujímavého hosťa, Slovo napriek útrpne kakabusovskému pohľadu na svet a pózovitej intelektuálnosti prinášalo v minulosti aj zaujímavé veci. Aj Literárny týždenník sa občas vráti k svojej pôvodnej misii a informuje... o literatúre.

Ale môj skratkovitý opis, bohužiaľ, situáciu pomerne presne vystihuje.

 Obraz ľavicového intelektuála: „Ale je to pekný príbeh, nie?"

Je to vlastne veľká irónia. Modernizácia Slovenska v 20. storočí je tesne spätá s ľavicovými intelektuálmi, napojenými zvyčajne na Husáka.

Nástup obrodenej ľavice po roku 1989 nebol na prvý pohľad zlý. SDĽ mala mladé tváre, na čele s Petrom Weissom. Pomerne veľkú a spoločensky aktívnu Mladú demokratickú ľavicu.

Bohužiaľ, pod povrchom sa toho dialo žalostne málo. Nulová snaha o technokratickú diskusiu, o sebavzdelávanie.

Prístup mladých funkcionárov k životu pekne vystihuje jedna moja príhoda z týchto rokov. Na akomsi mládežníckom posedení, kde sa najmä recitovali básne, sa začalo diskutovať o zodpovednosti voči spoločnosti, o vzdelávaní a podobne. Jeden nemenovaný vtedy zaslúžilý mládežník začal rozprávať motivačnú historku. V Nemecku bol pred vojnou vysokoškolský profesor, ktorého mali jeho študenti nesmierne radi. Po nástupe Hitlera k moci si študenti uvedomili, že ich profesorovi so židovskou krvou hrozí nebezpečenstvo. A tak ho, čiastočne s nasadením vlastného života, prepašovali za hranice. Pointa: tento profesor sa napokon po rôznych peripetiách dostal do Ameriky, kde sa stal slávnym a dostal Nobelovu cenu. A to všetko vďaka nezištnej pomoci jeho úžasných študentov. Bol to... Albert Einstein.

Nastalo pietne ticho, ktoré prerušila len moja polohlasná veta: „Braňo, to znie síce dojímavo, ale historicky to vôbec nesedí."

Dotyčný úplne nevzrušene prehodil: „Vážne? Ale je to pekný príbeh, nie?"

Nuž, a takto to pokračuje dodnes. Vymýšľajú sa príbehy. Intelektuál sa ráno poškrabká na maličkých guľkách a poobede vyprodukuje nejaký článok o zlom kapitalizme. Obyčajne na úrovni, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani študent strednej školy. Týmto ľuďom je putňa, či je niečo pravda alebo nie, podstatné sú hyperboly typu „toto desaťročie sa nieslo v duchu najzúrivejšieho neoliberálneho besnenia, aké malo do obdobia pred dvadsiatimi rokmi obdobu jedine v krajinách tretieho sveta".

Pre takéhoto „intelektuála" je charakteristické patologické oddeľovanie sa od reality. Prípomína mi to také tie trinásťročné decká, ktoré chodia na karate a naozaj veria, že sú, vďaka morálnej čistote a tajomstvám v podstate zjaveným len im, neprekonateľnými bojovníkmi. Tínedžer podvedome tuší, že prvá facka na ulici by mu jeho konštrukciu zrútila, ale k tej pri troche opatrnosti nikdy nedôjde a ostane mentálnym panicom naveky.

Tak, ako mentálne mladulinký ľavicový intelektuál. Nezaujíma ho verejná politika, mechanika vládnutia. Čo s aktívnou politikou trhu práce? So sociálnymi službami? S reorganizáciou školstva? No, hm, ehm... v Šanghaji pracujú v továrňach deti! (Nepracujú? No, ale niekde určite pracujú a to je zlé!)

Pracuje sa so sfetišizovanými nálepkami, reálny chod spoločnosti je irelevantný. Podstatné je raz za desať rokov ísť na demonštráciu proti platenému školstvu.

Ak by si takýto ľavicový intelektuál kupoval auto, nezaujíma sa o výkon, o spotrebu. Kúpi hocičo. Stačí, ak mu to predtým premaľujete na červeno.

Úprimne povedané, nemôžem úplne vylúčiť, že neexistuje auto, pravé ľavicové auto, napríklad tridsaťročný wartburg, ktoré napríklad opravíte čisto pôsobením ideologicky správneho postoja : )  Ale skôr o tom pochybujem. Ale súdruh si to myslí. Súdruh v to verí. Postoj prebije všetko. Výsledok je taký, že intelektuálna úroveň momentálnej „ľavice" je na úrovni okresných fukncionárov strany pred Novembrom alebo zhulených pseudomarxistov zo západných univerzít. Pracuje v nálepkách a klišé. Ak sa nedá určiť, či je inflácia ľavicová alebo pravicová, je v koncoch.

 Ostane to takto?

Zdravá spoločnosť nepotrebuje „pravicu" a „ľavicu". Potrebuje kritickosť, budovanie súdnosti. Ono, to rozdelenie na pravicu a ľavicu je v intelektuálnej sfére v zásade dosť hlúpa barlička. Ale v politickej aréne má určitý zmysel.

Ak to postavíme takto, Slovensko potrebuje ľavicových intelektuálov z troch dôvodov. Po prvé, kvôli kritike buržoáznej etiky a životného štýlu. Po druhé, na to, aby sa zapájali do diskusií o konkrétnych mechanizmoch vládnutia. O tvorbe hospodárskej, zdravotnej, sociálnej politiky, reforme verejnej správy a podobne. Po tretie, ľavicovú inteligenciu treba aj na tvorbu určitej vízie spoločnosti. Nie plagátového obrazu vysnenej spoločnosti, ale určitého abstraktného pojmu pozitívnej budúcnosti.

Časť „ľavice", ktorá sa takto sama nálepkuje, je nepoužiteľná. Jednoducho, ak chcete meniť svet, nedá sa to robiť s ľuďmi, ktorí ho meniť vlastne nechcú.

V skutočnosti sa týmto ale vôbec netreba trápiť. V tejto chvíli je dôležité priťahovať k progresívnym pozíciám nových ľudí. Ľudí, ktorým možno ideologické nálepky nič nehovoria, len proste majú záujem o bohatú, kritickú verejnú diskusiu. Pretože dôležitá je tá.

A hádam raz dospejeme k stavu, že sa na Slovensku nájde dosť progresívnych mladých ľudí, ktorí sa namiesto vydeseného štekania hocikedy zapoja do technických diskusií na odborných fórach. A zároveň budú cieľavedome pripravovať peknú, lepšiu budúcnosť pre krajinu, postavenú na poctivej politickej práci a kreatívnych riešeniach.

TO by bol naozaj pekný príbeh : )

 ,


Čítajte viac: http://draxler.blog.sme.sk/c/234422/Preco-na-Slovensku-neexistuje-lavicova-inteligencia.html#ixzz0tVBH1e6T