Choď na obsah Choď na menu
 


NÁRODNÁ KULTÚRA

11. 7. 2011
 
 
 
 
 
Národná kultúra ako bezpečná sieť             
Drahoslav Machala
 
   Súčasnosť, ktorú žijeme, je doba dokonale vylomená z kĺbov. Vzdelaný intelektuál vie, že doba stavia pred ľudí úlohy aj nové výzvy. Žijeme však čoraz viac vo virtuálnom svete zaplavenom mediálnym smogom, ktorý na nás padá zo všetkých kútov a smerov. Médiá dokonca vnucujú súčasníkom spôsoby ako a o čom sa majú zhovárať, ale dokonca aj spôsoby ako sa ľudia majú správať aj konať, obvykle v protiklade s ľudskou prirodzenosťou. Čo je „in“ a čo je „ne-in“. Je čitateľný zámer vyrábať stresujúci svet permanentnej úzkosti a ohrozenia, v ktorom sa človek neteší na ranné vstávanie, a zároveň je to ideálny priestor na manipuláciu s ľuďmi. V tejto informačne presýtenej dobe, je veľkým umením správať sa nadhľadom, vedieť sa zastaviť a zamyslieť sa nad Goetheho výrokom: „Postoj chvíľka, si krásna!“ Všetci: zamestnávatelia, priatelia, susedia aj spolky, ktoré chcú byť za každú cenu „trendy“ vás ženú k vnímaniu sveta v zrýchlenom pohybe. Zmena je život, vraví slogan. Ale ako potom pestovať tradície a hodnoty, čo je práca na desaťročie, čo si vyžaduje systematický prístup a zmysel pre sebahodnotenie. Postavenie aj kredit Matice slovenskej, ju predurčujú na to, aby sa práve jej podstatným programom stala starostlivosť o národnú kultúru, keďže vidíme, ako nám všetky aktivity nielen duchovnej, ale aj telesnej kultúry doslova hynú pred očami.
   Slovenskú národnú kultúru, tvoria tri vrstvy:
1. reč, materinský jazyk ako náš spoločný svet významov;
2. krajina, vlasť, teda domov ako náš spoločný priestor, v ktorom žijeme;
3. a história ako naše spoločne prežité osudy;
Poďme sa nad týmito troma vrstvami spoločne zamyslieť.
 
Jazyk, reč, slovenčina je dar, ktorého význam máme od malička predkladať deťom ako základnú hodnotu, oporu aj istotu. Viesť deti k úcte k jazyku je základná občianska cnosť. Každé by malo naspamäť vedieť niekoľko veršov z Hviezdoslavovej básne Mňa kedys´ zvádzal svet, mi hovoriac, ó, jak je lichá..., keď ho lanárili, aby písal básne v maďarčine. Ale on precitol a pochopil, preto napísal
„Ó, mojej matky reč je krásota, 
je milota, je rozkoš, láska svätá!
Je, vidím, cítim, celok života!
Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá.“
Pestovanie úcty k jazyku je fundamentom budovania silného puta k vlasti. Slovenčina, nie je len dorozumievací prostriedok, nie je to len súhrn znakov, ktoré zapisujeme alebo vyslovujeme v zoradených slovách, ktoré musia mať zmysel, aby sme si porozumeli... Slovenčina, materinská naša reč, je pre nás, pre Slovenky a Slovákov najmä spoločný svet významov. Slovenčinou sme pupočnou šnúrou spojení so Slovenskom. Ak vyslovíte meno kráľ Svätopluk, nie je to iba pojem, ale každý vzdelaný Slovák si vybaví mocného a schopného vládcu, ktorý bol najskôr kniežaťom v Nitrianskom vojvodstve, a potom mocným kráľom na Bratislavskom hrade aj vo Velehrade vo Veľkomoravskej ríši. Nie je to len predstava, ale najmä význam, obsah, ktorý predstavuje: teda konanie, skutky, hrdinské činy, ale aj omyly, ktorých sa človek na ceste životom dopustí. Bol to kráľ Slovenov, starých Slovákov. Slová sú stopy poslove – ako to napísal Milan Rúfus. Prostredníctvom tajomných kódov jazyka rozumieme významom slovenských slov najmä ako Slováci, lebo prirodzene chápeme posolstvá, ktoré významy týchto slov nesú slová na vlastných pleciach z čias našich dávnych predkov a pritom sa dokážu aj prihovárať nám aj dnešku. Slová majú svoju históriu a svoju vnútornú silu. Slová sú to kódy poznania, ale aj vzťahov a zväzkov s minulosťou, ktorá v nich prišla k nám. A zároveň našim odkazom slovenským potomkom do budúcnosti. V diele Stručná história Slovákov Juraj Fándly napísal: „Zapamätaj si, že celé ľudské pokolenie má prirodzený pud, že svoj kmeň vždy podporuje a chráni.“ Najskôr poznanie o duchu a význame slovenčiny pre Slovákov roku 1843 v Prahe vykríkol Gemerčan Samo Tomášik:
 
„Hej Slováci, ešte naša, slovenská reč žije.
Dokiaľ naše verné srdce, za náš národ bije.
Žije, žije, duch slovenský, žiť bude naveky.
Hrom a peklo, márne vaše, proti nám sú vzteky.“
 
V čase poroby rezko zazneli slová Viliama Paulínyho – Tótha:
Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš,
Tatransko vzbudzuješ, / život mu dáš..
Ak kto ju miluje, nech žije, nech žije. 
kto sa jej odrieka, sám seba zabije.“ 
Profesor Jozef Štolc, Spišiak z Hranovnice o slovenčine, napísal: „Ako je krv udržiavateľom telesného života, tak jazyk je krvou ducha. Jazykový systém je nervovou sústavou duchovného života. Ním tečie kolobeh myšlienkového bohatstva a oživuje každý jednotlivý orgán národného spoločenstva od počiatku až do konca.“
 
Druhý zázrak, ktorý tvorí oporný stĺp (vrstvu) národnej kultúry je krajina, naša vlasť, náš domov, teda spoločný priestor, v ktorom žijeme. Môj kamarát, básnik Kamil Peteraj vyslovil nádherný bonmot, ktorý je osobitne priliehavý a presný:
„Vlasť je sieť, do ktorej sme chytení, a predsa sa v nej cítime slobodní.“
Skúste sa zamyslieť nad týmto zvláštnym a predsa očarujúcim paradoxom: sme len zdanlivo obmedzovaní sieťou, ktorá ale zároveň (paradoxne) symbolizuje istotu domova, lebo v tom istom okamihu chceme byť slobodní, teda sa cítiť, ale aj môcť konať slobodne. Človek je zvláštny tvor, ktorý súčasne potrebuje pocit istoty a pritom prahne po slobode konania. Rovnako nežne o vlasti, ako o Božej sieti píše v básni Modlitba za Slovensko Milan Rúfus:
Viem jedno hniezdo. Rád ho mám.
V ňom ako v Božej sieti. Je mnoho otcov, mnoho mám...“
Je dôležité naučiť sa vzťahu k vlasti, pestovať tento vzťah a rozumieť tomu, že vlasť je spoločný priestor, v ktorom žijeme my Sloveni súvisle 15. storočí, teda tisícpäťsto rokov. Usadili sme sa pod skalnými hradbami Karpát, ktoré nad Slovenskom vytvárajú nebeský ochranný dáždnik. Pán Boh nás Slovákov vždy mal tajne rád, keď sme si vybrali také božské miesto...Určite sme prežili aj preto, lebo sme si vybrali v Európe strategické miesto, krajinu úzkych dolín, a nádherných kotlín, popretkávanú životodarnými riekami a potokmi. Starešinovia starých Slovákov sa vedeli do krajiny pozerať, preto našu vlasť vybrali predvídavo a s veľkou perspektívou. Takto nás hradby Tatry chránili a vody Moravy, Dunaja a Tisy napájali, teda sprevádzali ako verní druhovia storočiami. Rovnako ako sa máme s úctou správať k slovenčine, túžime zachovať budúcim generáciám aj chrám prírody našej slovenskej vlasti. Preto musíme pestovať kultúru krajinotvorby, nie iba prízemnú kultúru dobyvateľov, vykorisťovania krajiny. Rozumieť harmónii prírody, rešpektovať ju aj sa od nej inšpirovať. Zo života brať a životu vracať.
 
 Napokon treťou vrstvou národnej kultúry je história ako spoločné osudy predkov. Bude dôležité, akým spôsobom budeme tieto spoločné osudy prezentovať, o aký presvedčivý výklad sa pokúsime. Pôjde aj o to, koľko poznania ľudskej pamäte budeme vedieť príťažlivo sprostredkovať mladším generáciám. Preto máme pestovať pamäť národa. Ako vraví Alexander Matuška: „Nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí, taký je zákon života. Ale je aj iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť zo dňa na deň... Potrebujeme pamäti ako spojiva a mosta, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam... Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania svojej minulosti, z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme.“ Okrem historickej epopeje Samovho kráľovstva, cez Nitrianske vojvodstvo a kniežaťa Pribinu a Koceľa, cez Veľkomoravskú ríšu kráľa Svätopluka, musí do slovenských sŕdc presiaknuť aj poznanie uhorských dejín. My, Slováci nemáme právo, aby sme z vlastného historického vedomia kvôli predpojatosti vynechávali poznanie uhorských dejín. Uhorské dejiny, sú naše slovenské dejiny, poznaním sa musíme stať sa ich vlastníkmi a majiteľmi.
Napísal som knihu Šľachtické rody v presvedčení, že aj osudy slovenských šľachtických rodov sa musia stať súčasťou nášho historického povedomia a vedomia. Teším sa, že prof. Ján Lukačka, prof. Róbert Letz, prof. Martin Homza, prof. Leon Sokolovský, doc. Ivan Chalupecký a celá mladšia generácia slovenských historikov pochopila, že slovenská šľachta sa musí stať súčasťou poznania mladých Slovákov. Spomínaní renomovaní historici napísali vedecké štúdie o šľachte v Nitrianskej župe, v Malohonte, v Gemeri aj na Spiši. A Dalimír Hajko s manželkou Ľubou Hajkovou vo vlastnom vydavateľstve H+H vydal päť dielov Lexikónu erbov šľachty na Slovensku.
  
Malá úvaha na záver: je našou povinnosťou poznať osudy slovenských šľachtických rodov: najmä veľkomoravských veľmožov z rodu Hunt-Poznanovcov, ktorí od 10. do 12.—13. storočia ovládali stredoveké hrady a spravovali takmer dve tretiny majetkov na území dnešného Slovenska. Poznanovci najmä v Nitre a okolí, Hontovci (Huntovci) v Šahách a okolí, ale aj v okolí Krupiny a kláštora v Bzovíku, v Malohonte a v Gemeri aj na východnom Slovensku. Boli to práve veľmoži Hunt a Poznan, ktorí v Bíni v 10. storočí opásali Vajka, budúceho vládcu Uhorska, svätého Štefana, mečom, a tak sa podľa starého nemeckého zvyku stal kráľom. Do povedomia Uhorska a Slovenska sa zapísal aj slávny palatín Štefan Ilešházi z Eliášoviec (teda Eliašovský, zomrel pred 400 rokmi, 1609). Jeho hrob som objavil v Kostole Nanebovstúpenia Panny Márie v Pezinku. Prečo nevedia, slovenskí primátori (napr. Pezinka), ale aj župani (napr. Bratislavskej či Trenčianskej župy) prísť položiť na hrob tohto vynikajúceho protitureckého vojvodcu a skvelého spravovateľa vecí verejných v Uhorsku, palatína, veniec so slovenskou štátnou trikolórou. Palatín Juraj III. Turzo, na dvor ktorého v Bytči chodievali rokovať diplomati až Benátok má svoju podobu vytesanú do mramoru – svoj epitaf na Oravskom Podzámku. (Nedávno STV vysielala seriál Turzovci od Mariána Tkáča!). Ján Turzo a jeho syn Ján majú epitafy v levočskom Kostole sv. Jakuba. Bojovník proti Napoleonovi, generál Ondrej Máriáši, na ktorého Zdvorilostnú ódu zložil Pavol Jozef Šafárik počas štúdií v Levoči, leží v evanjelickom kostole v Batizovciach pod Tatrami. V katolíckom kostole v Hybiach je pochovaný veľký stredoveký rytier a básnik Valentín Balaša, autor zbierky Slovenské verše.
 

 Prečo to všetko píšem? Aby sme mali oči aj zmysly otvorené, lebo Slovensko je zázračná skrinka, ktorá sa otvára iba tým, ktorý hľadajú dobrodružstvo poznávania národnej kultúry. V tomto ohľade má veľké pole pôsobnosti najmä Matica slovenská. Vlastenec a matičiar je v doživotnej škole. Budovanie hlbokého, zvnútorneného vlastenectva možno len cez poznávanie národnej kultúry. Cez pestovanie stálej úcty k jazyku ako svetu spoločných významov, cez úctu k harmónii vo vlasti, ktorá je našim spoločným priestorom a cez poznanie slovenskej histórie, ktorá vydáva svedectvo o našich spoločných osudoch s predkami. Všímajte si, ako sa premyslene, každé štyri roky pri účasti daktorej z maďarských strán vo vláde, opakujú útoky proti postaveniu slovenčiny ako štátneho jazyka. Ako sa systematicky okliešťuje základné postavenie slovenčiny v parlamente aj jeho funkcia integrujúceho prvku štátnosti. A robia to slobodne zvolení zástupcovia ľudu v slovenskom parlamente! Všímajte si, ako si ničíme vlasť, vyrubujeme lesy, ako zbohatlícki developeri ničia obludnými stavbami Bratislavu aj Košice i Banskú Bystricu a vytláčajú z miest ľudí. Spomeňte si akým sústredeným útokom vystavila menovaná komisia „odporníkov“ Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka a jej umiestnenie na nádvorí Bratislavského hradu, kde dokazateľne bol v 9. storočí panovníkom. Je to náhoda? Nie. Je to premyslené, systematické rozkladanie identity Slovákov a integrity slovenskej národnej kultúry. Preto každý, kto siaha na slovenský jazyk, na harmóniu krajiny a jej územnú celistvosť, aj kto nekvalifikovane zasahuje do slovenských dejín, priamo útočí na podstatu slovenskej národnej kultúry, teda na podstatu suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky. Národná kultúra je tmel, ktorý drží stavbu národnej katedrály, nášho štátu pohromade. Preto každý kto jak Slovák cíti, nech bráni a pestuje suverenitu slovenskej národnej kultúry.  

http://www.neo2011.cz/    

 

Mili priatelia,
konecne zacinaju ludia odkladat strach a zacinaju veci menovat spravnymi nazvami a presne cielenymi slovami. Panu prednostovi v Bardejove patri velky obdiv, ze konecne popisal problematiku a problematickych, inymi slovami povedane neprisposobivych obcanov Slovenska a myslim si, ze nielen Slovenska, tak ako to bolo potrebne popisat a pomenovat uz davno. Dufam, ze to nie je neskoro!!!  
-------------------------------------------------------------------------

Dobry den pan Beblavy, cital som vas prispevok o rieseni Ciganskej otazky u nas, ktory ste mali dnes v SME.

1/ Najprv k pojmu Cigan ci Rom...My hovorime susedom Rakusania, napriek tomu, ze si oni hovoria Ostereicheri, ci Austrianeri...My hovorime obyvatelom Nemecka Nemci, napriek tomu, ze si oni hovoria Deutschlanderi ci Germaneri...Madari hovoria na Bratislavu Poszonyi, my hovorime Vieden a nie Wien... Z toho vyplyva, ze kazdy si moze tych druhych pomenovat po svojom a nasi predkovia niekolko storoci hovorili Cigani, preto neobstoji fakt, ze prislusnici tohto etnika v sedemdesiatych rokoch minuleho storocia sa nazvali Romovia... Oni si tak mozu hovorit, ale my zachovajme oznacenie tradicne, to predsa nie je nic zle, nie je to pejorativne, napokon Nemci hovoria Zigeuner a
 ini - Francuzi ci Spanieli - Gypsis...

2/ Cigani su v Europe cca 700 rokov, dost dlha doba, aby pochopili, ze v Europe sa treba o seba postarat pracou, len pracou a zase len pracou...a neparazitovat. Mohli spoznat vsetky europske etnika, narody a mohli odkukat, ako to robia ini. Ale oni nam tu hraju nekonecne divadlo spojene a my im naletime s nasim falosnym sucitom nad ich stavom - ale
 v prirode je to tak - kto sa o seba nevie postarat, ten zahynie... Ak by sme tu neboli, kto by zivil Ciganov, kto by daval socialne davky, koho by okradali, kto by im staval basy, kto by ich liecil len preto, lebo su spinavi, lenivi a nevedia sa o seba postarat...

3/ Kategorickym imperativom vsetkeho ziveho na tejto planete je - prezit za kazdu cenu! Zivot na tejto planete je riadeny predatorsky. Aj medzi rastlinami je boj o vlahu, o svetlo, o ziviny v pode - medzi zvieratami je vztah bylinozravci a masozravci - aj medzi ludmi je odveky zapas o podu, o vplyv, je to suboj etnik.., aj preto boli, su a budu vojny...

4/ Mozno viete o tych, co si na pracoviskach medzi kolegami neustale pytaju cigaretu, no sami ich nekupuju... Vela je takych. A presne takto sa spravaju Cigani - my im davame na cigarety, na alkohol, na jedlo, na satstvo, na televizor, na vsetko... Ludia prace su trestani tym, ze im strhavaju dane a tieto peniaze sa rozdavaju Ciganom... Ale normalnych ludi to uz nebavi, preco by ich male stale podporovat, preco by mali zivit ich pocetne rodiny, co na to prinasa v spolocnosti
- len to generuje dalsie problemy.

5/ Sedemsto rokov nestacilo - kedy sa konecne dokazu postavit na nohy... Nasi predkovia v minulom storoci - veru aj negramotni - isli za pracou do Ameriky , konali zodpovedne, posielali dolare domov, aby ich rodiny, ich deti prezili. To je recept aj pre lenivych Ciganov, musia ist za robotou az na kraj sveta, treba im to takto povedat, lebo nie je pravda, ze su v biede kvoli nam. Za komunistov bolo povinne pracovat a napriek tomu boli medzi nimi taki, co v zivote nerobili, ini boli fluktuanti, vtipy o ich pracovnej moralke su veru pravdive...

6/ Kedysi davno stat vznikol sposobom, ze ludia sa skladali na servis - platili si armadu, policiu, lekarov, ucitelov... Ludia najprv museli pracovat, produkty ich prace si vymienali, neskor, ked boli peniaze, tak si vsetko platili... Aj teraz je tomu tak. Ale Cigani neplatia ani armadu, ani policiu, ani zdravotnikov, ani ucitelov - napriek tomu chcu este aj byty, lebo maju vela deti..

7/ Videl som prirodopisny dokument - vtaci - samec a samicka postavili hniezdo, potom kruzili po okoli, ci je dost potravy, cervikov, pandrav, husenic - napokon v hniezde bolo iba jedno vajicko...Preco asi? No aj ti vtaci sa spravaju zodpovedne, usudili, ze sezona nie je bohata na potravu, takze viac ako jedno vtaca by neuzivili... A Ciganka z osady krici do televizie - dajte mi byt, ja mam desat deti...Vam sa zda takato nezodpovednost normalna, vy to nevidite, ci nechcete vidiet,
vy neviete preco su ludia na Ciganov nasrati...? Ved ludia by z dani mohli mat pre seba lepsiu armadu, lepsiu policiu, lepsie zdravotnictvo, lepsie skolstvo...

8/ Ja som za socialny stat s dorazom na solidarnost - ale pre nevyliecitelne chorych, pre tych starcov, co su na penziii no predtym v podobe dani za 40 rokov prace si svoje uz odrobili...

9/ Ciganom bolo zle, ked ich komunisti hnali do prace a kazdy by mal pracu, zle im aj teraz, lebo im vraj pracu nedavaju, priam odmietaju...Ved to je Kocurkovo - ked musia, tak nechcu, ked nemusia, tak im pracu nedaju... 
 

Pan Beblavy, cudujem sa, ze neviete pochopit ich divadelne kreacie, vdaka takym, ako ste vy, budu neustale predlzovat stav totalnych parazitov...

10/ Na sklonku federacie v roku 1992 davala STV 2 vecer z Kosic diskusnu relaciu o Ciganskej otazke - bol tam aj pravnik - Rom - ktory vlastnym pricinenim sa vymanil z osady a vystudoval. Utkvela mi jeho jednoznacna odpoved "ja som Rom, ja ich mentalitu poznam, ja viem kedy hraju divadlo, lebo na to maju talent, ale aby sa zmenili, na to treba
 jedine - ekonomicky tlak...  

Pan Beblavy, desifrujme to - az ked budu totalne hladni, az ked nebudu mat nic, tak budu robit hocico, len aby prezili...

11/ Socialne davky ich nezmenia, oni si za peniaze kupuju najprv pijatiku, cigarety, az potom jedlo a veci, ktore potrebuju ich deti...Namiesto penazi v tej hodnote im davat potraviny pod dohladom presne na hlavu v osade, tri zeny spomedzi nich by varili denne, satstvo by mali zo second handu - ciste no pouzite, no za to vsetko by museli nastupit k zmenam.
Rano by zacalo upratovanim / osada moze byt chudobna, ale musi byt poriadok, relativna cistota, kazdy by sa musel umyt, aj zuby, odpady by triedili, muzi by chodili na brigady do lesa, kazda desiata fura dreva by bola pre potreby osady...Peniaze ich neprevychovaju - treba od nich ziadat zmenu zivota a povedat im, ze vsetci sa skladame na ich
 prezitie... Nech to konecne pochopia, ze statne peniaze, to su peniaze ludi prace, ktori su trestani tym, ze im prijmy stat zdanuje...A tieto peniaze rozdava lenivym Ciganom. To je paradox.

12/ V osadach na Slovensku zije cca 160 000 Ciganov na nas ukor, v Madarsku 52 percent deti do 8 rokov ma cigansky povod... To chceme aj my - to je obcianska spolocnost, ak ine etnika musia robit na jedno lenive, ktore za 700 rokov sa nedokazalo postavit na nohy a zit za vlastne... Vam by vyhovovalo, keby ste cely zivot museli zivit leniveho suseda, keby ste sa mu museli postarat o byt, o jedlo, o jeho deti, platit im nemocensku, este aj basu postavit...?

Parazit znici hostitela!